BHS vrcholí - Wagner pod taktovkou Juraja Valčuhu, výborný Orchestre de Paris a Košičania

Autor: Viera Polakovičová | 8.10.2018 o 17:13 | (upravené 9.10.2018 o 14:16) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  212x

Večer s Jurajom Valčuhom a Slovenskou filharmóniou, ako aj koncert Orchestre de Paris patrili k vrcholom festivalu BHS.

Slovenský dirigent Juraj Valčuha, šéfdirigent Orchestra a zboru Teatro di San Carlo v Neapoli, si na tohtoročné vystúpenie počas festivalu BHS zvolil koncertnú verziu 1. dejstva opery Valkýra z tetralógie Prsteň Niebelungov Richarda Wagnera. Sólistami boli nemecká sopranistka Manuela Uhl ako Sieglinda, dánsky tenorista Magnus Vigilius ako Siegmund a Peter Mikuláš v postave Hundinga. Pre Bratislavu bol takto zvolený program vítaným obohatením. Aj keď je práve Wagner tvorcom konceptu Gesamtkunstwerk – komplexné dielo v jednote hudby, slova, divadla, výtvarného riešenia,  je možnosť zahĺbiť sa „iba“ do hudby unikátna. Na zahraničných pódiách je takéto stvárnenie čoraz častejšie a nie je to vždy z finančných dôvodov, ale nezriedka aj z rýdzo umeleckých príčin. Vlani to bol práve Juraj Valčuha, ktorý na festivale koncertne uviedol Elektru Richarda Straussa. Výber Valkýry je sympatický a logický v kontexte vývoja jeho brilantnej svetovej kariéry, ktorá ho po štúdiu v Bratislave, Petrohrade a Paríži a pôsobení vo francúzskom Montpellier zaviedla na vrcholné posty do talianskych miest Turín a Neapol a na post prvého hosťujúceho dirigenta v berlínskom Konzerthause. Ako hosť stál na čele slávnych Berlínskych filharmonikov, New Yorských filharmonikov, dirigoval špičkové francúzske a talianske orchestra a ďalšie v celej Európe, USA a Japonsku a operné predstavenia v Paríži, Berlíne a ďalších európskych mestách. Je extrémne vyťažený, umne si buduje repertoár a neustále zvyšuje svoju kvalitu. Venuje sa veľkým symfonickým dielam romantizmu, kľúčovým skladbám hudby 20. storočia, opere. Jeho interpretácia je mimoriadne hĺbavá, citlivá a dynamická. Valkýra zaznela v Bratislave po prvýkrát, 1. dejstvo opery poskytlo mimoriadne silný a hlboký zážitok a vhodne vypointovalo program BHS. Slovenská filharmónia je pod taktovkou Valčuhu vynikajúca, vnímavá a profesionálna. Sólisti – všetci traja so skúsenosťou s wagnerovským repertoárom, zaujali natoľko, že sme si mohli predstaviť príbeh dvojčat Sieglindy a Siegmunda, osudom rozdelených a nachádzajúcich sa po rokoch a okrem súrodeneckého citu opantaných rodiacou sa láskou. Dej graduje a je tak geniálne vyspievaný v samotnej hudbe, v jednotlivých nástrojoch a sólistických partoch, že sme ho mohli dokonale prežívať aj bez scény. Od prvej noty po poslednú nenastala jediná cezúra, hudba plynula v napätí, v dynamických nuansách, plná romantických vášní a citu, na ktoré sú Wagnerove rozsiahle plátna mimoriadne bohaté. Nie je ľahké dosiahnuť celok tak, že má ťah, je štýlový, jasný, že zaujme príbehom a silnou hudbou, a to v súlade všetkých prvkov. Valčuha to dokáže. Krásne vyzneli motívy jednotlivých postáv, vrátane boha Wotana, Siegmundovho otca, ktorý zohráva v pozadí deja kľúčovú úlohu. Valčuha je majster veľkých plôch, Wagner bola dobrá voľba. Dodávam, že vďaka vysoko profesionálenmu programovému bulletinu sme mohli čítať texty a ich preklady (všetkým spevákom bolo výborne rozumieť, čo nie je samozrejmosťou).

Jeden z najlepších parížskych orchestrov, rezidenčný orchester novej Filharmónie v Paríži, Orchestre de Paris, potešil návštevníkov festivalu veľmi kvalitnou hudbou. Na čele stál hlavný hosťujúci dirigent, Nemec Thomas Hengelbrock, s ktorého osobou sa spájajú bohaté komentáre na otvorenie prestížnej Elbphilharmonie (Labskej filharmónie) v Hamburgu v januári 2017. Vtedy zaujal nesmierne nápaditou dramaturgiou, poostávajúcou zo sviežej starej a súčasnej hudby (premiéru spieval Pavol Bršlík!). Tentokrát prekvapil krásnym dielom, predohrou Béatrice a Benedict na predlohu W. Shakespeara od Hectora Berlioza, ktorá sa nehráva často a je skôr zaujímavá ako strhujúca. Naopak, v rámci  tradičnej dramaturgickej zostavy (predohra – sólové dielo – symfónia) prispel jedným z najzaujímavejších diel svetovej klavírnej literatúry, energizujúcim, briskným, enormne ťažkým Koncertom pre klavír a orchester č. 2 gmol, op. 16 Sergeja Prokofieva. Sólistom bol rodák z Nižného Novgorodu, od 8. roku života žijúci v Nemecku, kongeniálny klavirista Igor Levit. 31-ročný umelec hrá na najprestížnejšiích pódiách sveta, vrátane Carnegie Hall a Berlínskej filharmónie, o.i. je nositeľom prestížneho amerického ocenenia Gilmore Artist za rok 2018. Je najlepším odchovancom v histórii Vysokej hudobnej školy v Hannoveri (Hoschule für Musik, Theater und Medien), výhercom medzinárodných súťaží a ako konštatuje medzinárodná kritika, technicky, aj intelektuálnym ponorom neuveriteľne zdatný. Veľká výhra pre Bratislavu – 2. klavírny koncert Prokofieva je so svojou veľkou kadenciou v prvej časti veľmi náročný a vyžaduje aj ľudskú zrelosť. Levit s podporou Orchestre de Paris a Thomasa Hengelborcka predniesol toto majstrovské dielo sugestívne, obdivuhodne farebne a aj napriek hustej faktúre partitúry diferencovane. Pridal Humoresku Rodiona Ščedrina.

Druhá polovica koncertu patrila Symfónii č. 7 A dur, op. 92 Ludwiga van Beethovena. Naša (aj moja) tradičná predstava je, že Francúzi vedia hrať najlepšie francúzskych autorov, Nemci nemeckých, atď. A pritom v orchestroch sedia hráči z celého sveta, sú však formovaní prostredím, domácou tvorbou. Globalizácia zasiahla aj umenie a azda v najväčšej miere hudobné umenie (možno v menšej miere svet mimo Európy a USA). Hosťovania nepoznajú hranice, hlavne u operných sólistov, koncertných umelcov, vrátane orchestrálnych hráčov. Je potom ťažké postrehnúť špecifikum orchestrov. V čom sa od seba líšia? Ako hrajú Francúzi Beethovena? Tak, ako im to vsugeruje sympatický Nemec? Určite áno. Hengelbrock rozdáva radosť, vidieť to na jeho tvári (neustále sa usmieva), vťahuje do tlkotu tónov. Beethoven bol štýlový, úderný, spevavý a krásny. Stačili dve ruky - Hengelbrock taktovku nepoužíva. Je to vynikajúci profesionál, ktorý má dar nielen vykonať kvalitnú umeleckú prácu, ale modelovať výraz a strhnúť. Pripraveným prídavkom bola predohra k Mozartovej opere Figarova svadba.

Do tretice som si vybrala koncert jubilujúcej, 50-ročnej Košickej filharmónie pod vedením jej šéfdirigenta Zbyňka Müllera. Košičania hrali výborne. Najskôr Komornú symfóniu talentovaného východoslovenského skladateľa Jozefa Grešáka. Zaradenie Koncertu pre husle a orchester d mol, op. 47 Jeana Sibelia po Grešákovi bolo priam symbolické. Obaja autori, hoci ich nič nespájalo a neboli spriaznení ani generačne (Grešák bol o generáciu starší), mali vela spoločného. Vzdorovali konvencii, akademickej strojenosti a milovali prírodu. Skvelá huslistka Sophia Jaffé predviedla Sibeliovo dielo s vysokou profesionalitou a hráčskym majstrovstvom. Mladá Nemka koncertuje po celej Európe, predovšetkým po nemecky hovoriacich krajinách a v stredoeurópskom slovanskom svete. Jej podanie je uhladené, disciplinované, majstrovské, výraz nástojčivý, presne taký, aký má v Sibeliovi byť, aby sme sa vžili do jeho sveta prírodných živlov. Sophie Jaffé mala veľký úspech, pridala čast Sonáty pre husle sólo od Paula Hindemitha.

Zaujímavým vyvrcholením koncertu bola takmer neznáma Omša D dur, op. 86, tzv. Lužanská, od Antonína Dvořáka. Autor ju napísal po tom, čo prišiel o tri deti. Je láskavou, bázňou naplnenou skladbou, ktorá dojíma v každej časti, je akoby predzvesťou jeho slávnych sakrálnych diel Stabat mater a Rekviem. Spoluúčinkoval vysoko profesionálny, neochvejný Slovenský filharmonický zbor (naštudoval Jozef Chabroň) a vynikajúci slovenskí sólisti Eva Hornyaková, Terézia Kružliaková, Ľudovít Ludha a Gustav Beláček. Bol to dôstojný koncert východoslovenského jubilanta.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kočnera volali Brucho. Tóth sa potajme radil s hovorcom Penty

Tóth sa Kočnerovi obrátil chrbtom.

Stĺpček Petra Schutza

Tóthovi by viac slušalo mlčať a ani nehlesnúť

Keby Tóth nebol utajený svedok, čučal by v kolúznej väzbe s Kočnerom a spol.

DOMOV

Pellegrini už Glváča vypočul. Časti jeho obhajoby nesedia

Glváč bol na koberčeku u Pellegriniho.


Už ste čítali?