Slovenská filharmónia mala vždy privilégiá domáceho orchestra na BHS a je to tak aj tento rok. Patria jej štyri večery s kvalitnými dirigentmi. Na jej čelo sa 9.10. postavil Geroge Pehlivanian, temperamentný rodák z Bejrútu, udomácnený v Los Angeles, so silným vzťahom k Francúzsku - o.i. študoval u slávneho Pierra Bouleza a tiež sa môže pochváliť laureátstvom z medzinárodnej dirigentskej súťaže v Besançon. Do mozaiky diel prispel netradičným repertoárom – úvod patril Ouverture anacréontique Francúza Jeana Françaisa, po prestávke odznelo dielo španielskeho skladateľa Manuela de Fallu Čarodejná láska vo verzii s mezzosopránom a skladba Danzón č. 2. Mexičana Artura Márqueza. Fallove dielo sme si vypočuli s atraktívnym ozvláštnením flamencovou špecialistkou, mezzosopranistkou Esperanzou Fernandéz. Je vyhľadávanou herečkou, tanečníčkou a speváčkou rómskeho pôvodu, na pódiu Slovenskej filharmónie využila minipódium pri dirigentovi a voviedla nás do sveta autentického flamenca, dodnes pestovaného a bedlivo udržiavaného na juhu Španielska a Francúzska. Bol to svieži závan kultúry, ktorú v stredoeurópskom priestore pestujú skôr tanečníci a alternatívne združenia. Mexické dielo svojimi melódiami a rytmom umožnilo vcítiť sa do latinskoamerickej pohody a muzikálovej spevavosti. Osviežilo a publikum bolo za to vďačné. Vybrané skladby poskytli veľký priestor pre prezentáciu orchestrálnych hráčov, predovšetkým koncertných majstrov (huslista Jozef Špaček a violončelista Ján Slávik).
Sólovými skladbami s orchestrom sa predstavil výborný nemecký violočelista Nicolas Altstaedt – zahral Adagio con variazioni talianskeho autora Ottorina Respighiho a Koncert pre violončelo a orchester č. 1 a mol, op. 33 francúzskeho majstra Camilla Saint-Saënsa (v júni t.r. spoluúčinkoval umelec s veľkým úspechom v berlínskom Konzerthause v Brahmsovom Dvojkoncerte pre husle, violončelo a orchester pod taktovkou Juraja Valčuhu). Je to popredný a vyhľadávaný sólista, dielo patrí ku klasickému sólistickému repertoáru, romantizmus sa do takto koncipovaného večera hodil a Altstaedt mu nič neostal dĺžny.
Superlatívy si zaslúži Petrohradská filharmónia. Nebolo to po prvýkrát na festivale BHS. Dirigent Jurij Temirkanov je na hudobných pódiách sveta vítaným hosťom, diriguje najslávnejšie orchestre. Najdlhšie stál na čele orchestrov v Petrohrade (Petrohradský symfonický orchester, Opera a balet Kirova, dnes Mariinske divadlo) a v Londýne (Kráľovská filharmónia). 80-ročný majster z Kaukazu má neuveriteľnú autoritu, akoby vzduchom hladil páperie, stačí mu pohľad, jemne zdvihnutý prst a orchester buráca alebo, naopak, vyludzuje tie takmer nepočuteľné pianissimá. Petrohradčania prišli s ruským repertoárom, to sa od nich očakáva a to je aj pre festivalové publikum veľkou výhrou. Po symfonických obrazoch z opery Legenda o neviditeľnom meste Kiteži a panne Fevronii Nikolaja Rimského-Korsakova odznel po druhýkrát na festivale Koncert pre klavír a orchester č. 2 g mol, op. 16 Sergeja Prokofieva, tentokrát bol sólistom Yefim Bronfman. Jeden z najlepších klaviristov sveta pochádza z Taškentu, od 15 rokov žil v Izraeli a od r. 1989 v Amerike. Hviezdna kariéra je výsledkom obrovského talentu. Počuť ho na BHS bolo darom pre nás všetkých. Jeho Prokofiev bol úplne iný ako Prokofiev skvelého Igora Levita, zemitého a dynamického v prejave. Bronfman bol vo výraze jemnejší, malebnejší, vyspieval aj skryté melódie a farby diela, hoci ani hutným častiam neuprel ich dramatickosť. U tejto kategórie umelcov (a BHS sa môže pýšiť priam sériou vychytených slávnych sólistov) netreba spomínať technické majstrovstvo, to je samozrejmosťou. Druhá vec je, že práve ono dovoľuje hrať sa s jednotlivými tónmi a dosiahnuť aj celkový ťah diela. Bronfman je geniálny umelec. To, že sme počuli ten istý klavírny koncert dva razy, má iste súvis s turné s orchestrom a azda so skutočnosťou, že trval na ponúknutom programe. Možno je to škoda, možno výhoda. Pri Čajkovského Symfónii č. 6 h mo, op. 74 Patetickej, bolo možné iba s obdivom zatajovať dych. Dielo je známe a vždy znova zaujme svojou dokonalou krásou. Temirkanov, našťastie, nie je dirigentom hyperbol, pod jeho „hladiacimi“ rukami znie iba to, čo je v partitúre, bez nadsádzky. Bol to skvelý koncert.
S veľkým očakávaním som išla na koncert Janáčkovej filharmónie Ostrava. Na moje prekvapenie si zvolila rýdzo ruský repertoár. Možno preto, že hlboko prežívam dôstojnosť a veľkosť chvíle, kedy si pripomíname Storočnicu Československa a vnímam zaradenie tohto orchestra do rámca BHS práve z tohto dôvodu, očakávala som od našich moravských priateľov, že budú hrať českú hudbu. Veď to, čo nás vždy spájalo a bude aj naďalej, je naše umelecké prepojenie, zakotvenie slovenských skladateľov hudobnej moderny 20. storočia v Čechách a, samozrejme, blízkosť a obdiv a k moravskému bardovi Leošovi Janáčkovi. Škoda, boli by sme bývali vysoko ocenili, keby Janáčkova filharmónia prišla s dielami českých majstrov, najmä s Janáčkom. Tejto hudby nie je nikdy priveľa. Nepoznám dôvody, prečo sa moravskí hudobníci rozhodli pre ruský repertoár. Bez toho, aby som si dovolila spochybňovať nádheru ruských diel a svetovosť prezentovaných ruských súborov, od Čechov a Moravanov som v tomto sviatočnom čase čakala iný repertoár. Nuž, ale vďaka za krásny koncert im patrí aj tak. Janáčkova filharmnónia sa predstavila s dirigentom medzinárodného renomé, Ilanom Volkovom, izraelským hudobníkom s dobrou kariérou na čele Londýnskeho mládežníckeho orchestra a Scottish BBC Orchestra a skvelým sólistom - Lukáš Vondráček je úžasnou akvizíciou BHS. Mladý Čech je jedným z najtalentovanejších klaviristov sveta. Enormne ťažký Koncert pre klavír a orchester č. 3 d mol, op. 30 Sergeja Rachmaninova zaznel v plnej kráse. Vondráček je typ klaviristu, dramatika, dokonale vybaveného vkusom, rozumejúceho štýlu a výrazu, s vynikajúcou technikou. Stretnutie s takýmto kúzelníkom bolo jedinečné.
Volkov uviedol Musorgského symfonický obraz Noc na Lysej hore, zaujímavé a pekné romantické dielo ruského majstra a po Rachmaninovi Symfóniu č. 5 B dur, op. 100 Sergeja Prokofieva. Príbeh tohto diela symbolizuje útlak totalitného režimu, autor chcel byť zruzumiteľnejší, lebo čo i len náznak modernizmu znamenal v Rusku riskovanie so životom. Aj Prokofiev ustúpil zo svojich pozícií, aby vyhovel režimu, a to práve v tomto diele, nič mu to však nepomohlo. Keby sme si dielo vypočuli bez znalosti jeho príbehu, zaujalo by aj tak - umnou výstavbou, krásnymi melódiami a aj silným vnútorným nábojom.
A Česká filharmónia? Toto teleso vnímame zase ináč. Spomíname ho jedným dychom s Viedenskými a Berlínskymi filharmonikmi, Česká filharmónia vzbudzuje úctu, radosť a záujem. Často spolupracuje so špičkovým slovenskými umelcami a zbormi. A navrhnutý repertoár akoby nebol určujúcim elementom, jednoducho, Česká filharmónia má taký kredit, že si môže svoj program určovať. Preto aj voľba Symfónie č. 2 c mol Vzkriesenie Gustava Mahlera padla na úrodnú pôdu. Nielen preto, že Mahlerova hudba priťahuje do koncertných siení masy, ale aj preto, že vokálno-inštrumentálne diela sú vždy akýmsi vrcholom hudobnej produkcie. Mahler zaznel v hvieznom obsadení – so sopranistkou Christiane Karg, mezzosopranistkou Elisabeth Kulman a Pražským filharmonickým zborom (zbormajster Lukáš Vasilek). Semjon Byčkov, rodák z Leningradu, ktorý od 23 rokov žil v USA, neskôr v Európe, má veľké medzinárodné renomé. Od tejto sezóny je šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Českej filharmónie. Hlboké posolstvo diela rakúskeho skladateľa Gustava Mahlera (za Rakúsko-Uhorska na narodil v obci Kaliště na českomoravskom pomedzí), neustále zmietaného otázkami o zmysle života, o boji dobra a zla - vieru v dobro a lásku - vyjadril v symfónii naplno. Programovo sa oprel o svoje piesne z cyklu Chlapcov zázračný roh - Svätý Anton káže rybám v 3. časti, Prasvetlo vo 4. časti a o Klopfstockov chorál Vzkriesenie v 5. časti. Dielo vrcholí nádejou – vzkriesením. Mezzosoprán zaznieva už v 4. časti a zbor a oba hlasy v 5. časti, symbolizujúcej peklo, zánik a následné vzkriesenie. Impozantné brumendo, clivota utrpenia a potom nádej. Pozitívne hodnotím aj, že vďaka bulletinu sme disponovali Mahlerovými a Klopfstockovými textami a ich prekladmi. Je to mimoriadne silná hudba, ktorú Mahlerovi súčasníci miestami zatracovali, inokedy chválili, ale skutočné nadšenie vyvoláva až od 2. polovice 20. storočia. Česká filharmónia uvádza Mahlera ako jedného z kľúčových repertoárových autorov.
Symfónia podčiarkla svojím obsahom slávnostnosť koncertu, venovanému Storočnici Československa. Veľká chvíľa, ktorá napĺňa hrdosťou a hudba jej slúži s jej nenapodobniteľnou a vzácnou úlohou spájať.
