Lotyšský národný orchester prišiel s dirigentom Andrisom Pagom a violončelistom Alexandrom Kniazevom. Úvod patril skladbe lotyšského klasika hudobnej moderny Peterisa Vasksa Musica appassionata. Poetika postmoderny s nástojčivo gradujúcou zvukovosťou a jej doznením v tichu. Výborné dielo. Výnimočným bol Koncert pre violončelo a orchester Es dur, op. 107 Dmitrija Šostakoviča v podaní sólistu Alexandra Kniazeva. Už aj výzorom rebel a silné indivíduum. Umelec pochádza z Moskvy, s ktorou je spojená aj jeho brilantná domáca kariéra. Na medzinárodnom pódiu je žiadaným sólistom, komorným hráčom, ba i organistom. Šostakoviča predviedol s úžasným výrazom a zápalom, nezabudnuteľné ostanú jeho kadencie. Štandardne uvedená Symfónia č. 4 Talianska Felixa Mendelssohna-Bartholdyho bola vhodným programovým návrhom pre druhú polovicu a v podaní hostí mala všetky potrebné výrazové parametre. Orchester má veľmi dobrú úroveň a neváhal po koncerte pridať ešte jedno dielo – Hudobné momenty Lotyšska. Umelecky bez väčšieho náboja prezradilo ich hrdosť a to bolo sympatické.
Pred záverečnou bodkou festivalu sa uskutočnil autorský večer z diela Vladimíra Godára. Dnes už šesťdesiatnik sa môže pochváliť obľubou doma i v zahraničí, jeho dielo je živé. Ricercar, Talizman, Déploration sur la mort de Witold Lutoslawski a premiéra Hudby pre Martina Šulíka, združujúcej jeho filmovú hudbu z kultových slovenských filmov (za ktoré dostal nejedno ocenenie) odzneli v podaní Muchovho kvarteta, klaviristky Magdalény Bajuszovej a čembalistky Agnesy Ferienčíkovej. Je to hudba, ktorá neustále oslovuje, uchvacuje svojou poetikou podobnou Schnitkemu, či Pärtovi a rezonuje naďalej aj v širšom publiku, o čom nakoniec svedčila aj účasť na tomto koncerte.
Slovenská hudba má viacero takýchto zjavov a bolo by priam ideálne, keby sa autorský večer vybraného slovenského skladateľa stal trvalou súčasťou festivalu. Je z čoho vyberať!
Záverečný koncert hrala Slovenská filharmónia pod taktovkou nórskeho dirigenta Eivinda Gulberga Jensena. Ľúbivý a takmer hitový Peer Gynt (výber) od nórskeho romantika Edvarda Griega a Symfonické tance op. 45 Sergeja Rachmaninova dirigoval majster taktovky spamäti. Orchester výborne znel ako celok, aj vo všetkých nástrojových skupinách. Obe diela priniesli osvieženie, romantiku, krásu. Čo iné sa dá napísať o sólovom koncerte z dielne Piotra I. Čajkovského – Koncerte pre husle a orchester D dur, op. 35 v interpretácii Japonky Akiko Suwanai? Výherkyňa Čajkovského súťaže v Moskve prispela do festivalu korektným výkonom. Koncert má právom svoje stále miesto v repertoári festivalov a koncertných sezón, je a asi aj ostane nesmrteľným dielom.
A čo dodať na záver? 26 koncertov na najvyššej úrovni, medzinárodné orchestre, Slovenská filharmónia, vynikajúci zahraniční a domáci sólisti a bude aj ďalší, ktorý bude bonusom BHS 2018 a vyvrcholí ním séria sólistických prezentácií – 27.2.2019 príde do Bratislavy klavirista Daniil Trifonov. Na programe bola hudba piatich storočí, vrátane slovenskej (a svetovej premiéry z pera Egona Kráka), s výraznou dominanciou romantických diel a chtiac-nechtiac ruských skladieb. Kladiem si iba otázku, či sa naozaj nedala dramaturgia viac ovplyvniť, hoci je jasné, že okrem výborných Parížanov - Orchestre de Paris – prišli všetky orchestre v nadväznosti na svoje koncerty, či turné, ktoré bolo treba zapasovať do rámca iných celkov. Je dobré, že festival BHS dokáže na tieto aktivity zahraničných hostí nadviazať a mohli sme si ich užiť aj v Bratislave. Popri skvelých Petrohradčanoch a Moskovčanoch sa o vrcholné zážitky postarali hlavne Česká filharmónia (s Mahlerom), Mozarteumorchester Salzburg a nesporne aj Slovenská filharmónia s Jurajom Valčuhom (a Wagnerom). Samozrejme, do dejín BHS sa zapíše celý rad sólistov.
Pripomínam ešte aj desaťročia propagované slovenské výtvarné diela, ktoré festival prezentuje na svojich plagátoch, tento rok to bolo Echo Jána Bergera.