Babij jar - výstraha pre ľudstvo

Autor: Viera Polakovičová | 24.11.2018 o 23:24 | (upravené 25.11.2018 o 17:43) Karma článku: 2,23 | Prečítané:  844x

Na čele Slovenskej filharmónie 22. - 23.11. v Redute opäť stál hudobný riaditeľ Teatro di San Carlo z Neapola Juraj Valčuha, sólistom koncertu bol Petr Migunov, spoluúčinkovala mužská časť Slovenského filharmonického zboru.

Medzinárodné eso Juraj Valčuha je lákadlom a zárukou kvality a je dobré, že si popri hosťovaniach na celom svete nachádza čas aj pre Slovensko a je pravidelným hosťom Slovenskej filharmónie. Za pultom je presvedčivý, má vlastný názor a prichádza so zaujímavou dramaturgiou. Jeho repertoár sa neustále rozrastá. Vnímam ho ako koncepčného tvorcu, skladbu nanovo vytvára a robí to s veľkým nadhľadom. Na koncertoch (zúčastnila som sa 22.11.) odzneli dve symfonické diela – od Ludwiga von Beethovena to bola 4. symfónia B dur, op. 60 z roku 1806 a od Dmitrija Šostakoviča Symfónia č. 13 b mol „Babij Jar“, op. 113 z roku 1962.  
 

4. Beethovenova symfónia sa nehráva veľmi často, ale neprávom. Je to dobré dielo, späté s tradíciou, menej avantgardné a dynamické ako 3. alebo 5. symfónia, akoby sa autor v čase straty sluchu obracal k tradícii. Veľkí dirigenti 20. storočia hrávali toto dielo s pietou a pokojom. Mladí dirigenti - a platí to aj na Valčuhu, jej dodávajú lesk, ba priam mozartovskú ľahkosť a virtuozitu. Pre orchester neľahká práca. V diele počuť každý tón, takmer každý hráč je sólistom. Pre mňa osobne bol takto koncipovaný svižný Beethoven veľkou radosťou.

Spojenie so Šostakovičom malo svoju logiku – obaja tvorcovia trpeli a utrpenie je vyjadrené v ich hudbe. Každý z týchto dvoch autorov hľadal svoju pravdu a cestu. Beethoven v časoch, ktoré sa nám dnes zdajú bezproblémové, ale boli rovnako politicky a psychologicky náročné ako tie, v ktorých žil Šostakovič. Navyše, Beethoven prežíval svoju ľudskú drámu, strácal sluch - svedčí o tom Heiligenstadský testament práve z obdobia komponovania 4. symfónie, závet nešťastného človeka. Šostakovič zase zažil krutosť svetovej vojny, prenasledovanie Židov, sústavne bol ohrozený na živote, sledovaný KGB a aj po Stalinovej smrti sa svojej celoživotnej traumy nedokázal zbaviť. 

Skladateľa inšpirovala báseň Jevgenija Jevtušenka, ktorú publikoval Literárny časopis (Literaturnaja gazeta) v roku 1961 pod názvom Babij jar. O židovskú hudbu sa zaujímal už dve desaťročia pred tým, ako začal písať 13. symfóniu. K predlohe pridal ešte Jevtušenkove básne Humor, V obchode a Kariéra a na objednávku mu básnik napísal ešte jednu, a to s veľavravným názvom Strachy. Emotívna a nanajvýš smutná výpoveď o masakroch židovského obyvateľstva v Kyjeve počas 2. svetovej vojny. Dielo je obvinením spoločnosti z ľahostajnosti a silným posolstvom oboch tvorcov pre celé ľudstvo. Masaker sa už nikdy nedal zatajiť. Slovo je mimoriadne sugestívne a hudba tú výpoveď znásobuje. Sólový spev vzácne ladí s orchestrom, nevyčnieva, akoby bol jeho súčasťou. A hudba je silná a azda ešte údernejšia, lebo disponuje dynamizmom, rytmom a nástojčivým výrazom podčiarkuje každé slovo.

20. storočie mohlo byť storočím pokroku a úspechu, prinieslo však totalitné režimy a dve kruté svetové vojny. Šostakovič je typickým príkladom človeka poznačeného biedou tohto storočia vojen a totalitných režimov. Na prejavy nevôle komunistického vedenia krajiny skladateľ dlho nečakal,  predlohu bolo treba prerábať, dirigenti sa obávali dielo uviesť (Mravinskij), ale nakoniec sa premiéra i ďalšie uvedenia uskutočnili a 13. symfónia ostala ľudstvu ako výstraha. Premiérové publikum v Petrohrade zahrnulo autora ováciami už po prvej časti (dirigoval Kondrašin) a po skončení diela burácalo.

V Slovenskej filharmónii zaznamenalo toto dielo veľký úspech. A právom, interpretácia bola veľmi silná, presvedčivá, publikum bolo ako zelektrizované. Valčuha mal účinkujúcich pevne pod kontrolou, sugestívne usmerňoval celý príbeh tejto symfónie, využíval silné kontrasty diela, rôznosť častí. Petr Migunov je vhodným interpretom tohto diela. Umelec pochádza z dnešného Petrohradu, kde je sólistom zboru Capella, pravidelne účinkuje vo Veľkom divadle v Moskve a v zahraničí. Má pekne zafarbený bas a vďaka dobrej technike zrozumiteľne deklamuje. A Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jozef Chabroň) neraz dokázal svoju svetovosť v ruskom repertoári. Bolo to tak aj tentokrát. Zaujal farbou hlasov, aj ich nosnosťou. 

Cením si, že dramaturgia Slovenskej filharmónie zverejnila vo svojom programovom bulletine originálne ruské texty a aj ich slovenské preklady. 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kľúčová postava Gorily reportérom SME: Nemôžete sa pýtať

Malchárek je v jednej z akcioviek s finančníkom Siekelom, ktorý je považovaný za sponzora SNS.

SVET

Na trhoch v Štrasburgu zahynuli štyria ľudia, strelec uniká

Prokuratúra vyšetruje streľbu ako teroristický čin.

Dobré ráno

Dobré ráno: V Británii je chaos, brexit sa zasekol

Ako vládni poslanci prestali odporovať vládu.


Už ste čítali?