Podľa svetových kritikov zasvietil americký tenorista Michael Spyres (Ozarks, Missouri) rýchlosťou meteoritu. Špecializuje sa na bel canto a veľkú francúzsku operu. Čakajú ho vystúpenia na popredných operných scénach sveta (pozri pozn.). Tenorista sa medzinárodne etabloval počas ostatných 10 rokov. Paradoxne debutuje vo Viedenskej Štátnej opere až v týchto dňoch, hoci práve v tomto meste absolvoval svoje štúdiá.
Po 30 rokoch uzrela v januári 2013 vo Viedenskej štátnej opere svetlo sveta nová inscenácia opery Gioachina Rossiniho La Cenerentola. Inscenácia žije dodnes, osviežená sa vrátila na scénu aj tento rok, aby v nej dostal priestor hviezdny tenor Michael Spyres, dobre etablovaný na scénach, na ktorých vládne bel canto, ale aj ďalší sólisti a skvelá dirigentka Speranza Scappucci.
Rossini bol jedným z najúspešnejších skladateľov svojej doby, slávny filozof Johann Gottfried von Herder nespomína vo svojom diele Mozarta, ale popri Beethovenovi Gioachina Rossiniho. Majstri sa osobne stretli práve vo Viedni. Z 39 Rossiniho opier žije iba niekoľko, najobľúbenejší je Barbier zo Sevilly, ale hráva sa aj Talianka v Alžíri. Semiramis, La Cenerentola a ď. Premiéra opery La Cenerentola sa konala v roku 1817 v Ríme. Obdivovatelia Rossiniho opier si príchádzajú na svoje na špecializovanom Festivale Rossiniho v rodnom Pesare.
Libreto pre La Cenerentolu, belcantovú komickú operu - operu buffa, je dielom Jacopa Ferrettiho. Vychádza z rozprávky francúzskeho spisovateľa Charlesa Perraulta. Nahradzuje rozprávkovú črievičku náramkom, macochu otcom – Donom Magnificom a tri oriešky princovým učiteľom a vychovávateľom, ktorý pomáha dobru. Z rozprávky sa stálo sociálno-kritické divadlo.
Režisérom viedenskej inscenácie je Nemec Sven-Eric Bechtolf. Scéna je dielom Rolfa Glittenberga – dvere a prázdne rámy vytvárajú priestor pre akciu, autá symbolizujú bohatstvo princa Ramira. Marianne Glittenberg je autorkou kostýmov, ktoré dotvárajú scénu a zdôrazňujú charakter postáv (zlých sestier, nevľúdneho otca, nevesty). Na scéne je mix módy 50-tych rokov, pestrá zmes symbolov z totality, historické autá, to všetko je zábava v modernom štýle, žiadna rozprávka.
Najzaujímavejšia v belcantových operách je hudobná akcia. Veď Rossini, Donizetti a Bellini vytvorili nespočetné množstvo krásnej hudby, ktorá už sama v sebe vyjadruje hereckú akciu a ani nie je vždy potrebné jej scénické dopovedanie. Rossiniho La Cenerentola je v tom náročná, že je naozaj typickou operou svojho majstra a doby – má takmer nespievateľné árie s behmi, fioritúrami, trilkami, písané pre tých najväčších majstrov hlasov. Hlavnú úlohu Angeliny zveril Rossini mezzosopránu, na hodnotenom predstavení spievala koloratúrna mezzosopranistka Elena Maximova. Má krásny hlas aj farbu, herecky neostala predstaveniu nič dĺžna. Pôvabná bola jej interpretácia v árii „Una volta c´era un re“, aj v mimoriadne náročnej záverečnej árii „Nacqui all´affano“…. „Non più mesta“. Škoda, že ju miestami orchester prekryl. Veľmi pekný výkon podali basbarytonista Adam Plachetka v postave Alidora, učiteľa a vychovávateľa princa a obe dámske sólistky v postavách sestier, altistka Svetlina Stoyanova (Tisbe) a sopranistka Maria Nazarova (Clorinda).
Jednoznačným triumfom pre inscenáciu bol tenorista Michael Spyres, na ktorého sa tešili odborníci, kritika i široké publikum. A naozaj, skvelý tenorista má vynikajúcu techniku, ktorá mu umožňuje spievať extrémne výšky i hĺbky (Rossini ich nadelil jeho postave princa Ramira naozaj neúrekom) a nádhernú farbu. Vo výškach má priam pavarottiovský lesk. Aj herecky sa Michael Spyres na túto postavu hodil, je stále prítomný a pôvabný aj ako sluha, aj ako princ (v opernej Popoluške si úlohu princa a jeho komorníka muži vymieňajú), je láskavým milencom, prizerajúcim sa, keď dobromyseľná Angelina navrhuje sestrám zmierenie a odpustenie.
Výborný spevácky, aj herecký výkon podal aj taliansky barytonista Alessio Arduini v postave Princovho komorníka Dandiniho. Ďalší taliansky barytonista, Pietro Spagnoli v postave Dona Magnifica, otca Popolušky, vyvolal vo mne rozpaky. Aj keď výnimočne, predsa však dochádzalo k nebadaným tempovým nezrovnalostiam s orchestrom, čo sa niekedy stáva vinou istého speváckeho diskonfortu. Árie sú enormne ťažké a môže byť vecou dirigenta jemne sa sólistovi prispôsobiť.
Zbor – princoví rytieri, je na scéne, svojej úlohy sa zhosťuje profesionálne a nakoľko v Popoluške nie je ples, ani žiadna tanečná akcia, je taktiež zaujímavým nositeľom hereckej akcie (zbormajster Martin Schebesta).
Dirigentka Speranza Scappucci mala napriek spomenutému predstavenie pevne v rukách. Je výborná muzikantka, dobre rozumie Rossinimu i bel cantu, má v sebe prirodzený dynamizmus, vyžaruje dobrú energiu a stmeľuje akciu na javisku. Vďaka agentúre Kapos sa zaskvela aj na koncerte s tenoristom Lawrencem Brownliem v Bratislave.
Popoluška sa aj v slovenskom kontexte neustále vracia na javisko - nápaditá a zaujímavá bola v zábavnej Bednárikovej réžii v Slovenskom národnom divadle v nultých rokoch, v ostatných rokoch sa jej ujali dve košické divadlá - Bábkové divadlo a Štátne divadlo a ako činohru ju uviedlo aj divadlo Aréna v Bratislave.
Pozn. Na Michaela Spyresa čakajú predstavenia v milánskej La Scale, Kráľovskej opere Covent Garden v Londýne, v Liceu v Barcelone, Chicagu, Holandskej národnej opere v Amsterdame, opere v Zürichu (Pollione v Belliniho Norme), v Metropolitnej opere v New Yorku, v Opere v Ženeve (Gualtiero v Belliniho Il Pirata) a Štrasburgu (titulná rola v Berliozovom Faustovom prekliatí). Nedávno sa predstavil v parížskej opere (titulná postava v Mozartovej opere La clemenza di Tito), v Opere vo Frankfurte n. M. (Vasco da Gama v Meyerbeerovej Afričanke), v Barcelone (Fernand v Donizettiho La Favorita) a v Metropolitnej opere v New Yorku (Pollione v Belliniho Norme).
Agentúra Kapos pripravuje koncert tohto umelca v Bratislave na jar 2020. Keď bude koncert zmluvne potvrdený, budeme čitateľov informovať.
