Paríž, moja láska

Autor: Viera Polakovičová | 10.11.2019 o 12:32 | (upravené 12.11.2019 o 8:27) Karma článku: 1,22 | Prečítané:  383x

Do Paríža som sa vybrala ako organizátorka stretnutia bývalých stážistov vysokej školy štátnej správy Ecole Nationale d'Administration. 

Stáž - formation permanente, cycle international - som absolvovala, keď slávna ENA sídlila ešte v Paríži (1992/93). Naše nedávne stretnutie bolo prvým po 26 rokoch, hoci sme viacerí potom dlhodobo pracovali v Paríži a opakovane sme sa stretli aj v inom zahraničí. Vyšlo skvele. Američanka, Brazílčanka, niekoľko Európanov a kolegovia Francúzi sme hrejivo spomínali na bohatý rok, pohyb medzi Parížom, Bruselom a Štrasburgom a dosť unikátnu možnosť spoznať organizáciu francúzskej štátnej správy. Parížsky pobyt ma obohatil o celoživotnú lásku k mestu, ľuďom, krajine, jazyku a umeniu. 

Do Paríža som sa vrátila po deviatich rokoch. Mesto poznám, cítim a napriek tomu si viem predstaviť, že nestačí ani celý život na to, aby som objavila všetko, čo sa v jeho súradniciach skrýva. To, čo ma tam čakalo tentokrát, však predstihlo všetky moje očakávania. Okrem záberov z pekných kútov a spleti spomienok, prinášam zaostrenie na novú filharmóniu a vybranú produkciu jubilujúcej parížskej opery. 

Paríž znamenal pre mňa nielen veľkorysé naplnenie úlohy, ktorá mi vyplývala z práce v Hudobnom informačnom stredisku, v totalite unikátnom centre súčasnej hudby (a umenia) – propagovať slovenskú hudbu v zahraničí, ale naštartoval ma aj na štvrťstoročie trvajúcu diplomatickú dráhu, v ktorej som hudbe a umeniu ostala naďalej verná. Za zmienku stojí, že Francúzsky rozhlas prijal krátko po Nežnej revolúcii moju ponuku na vysielanie slovenskej súčasnej hudby v rámci Magazine international a náš, Slovenský rozhlas s redaktorkou PhDr. Vierou Režuchovou, podporil projekt, sprístupnil nahrávacie štúdiá a spoluprácu za Slovensko zastrešil. Naštartovali sme dovtedy nebývalé relácie. Francúzi kúpili linky, cez ktoré sme sa spojili, ja som sedela v štúdiu v Bratislave a moji partneri v Paríži. Vysielali sme ich celých sedem rokov. Po mojom príchode do Paríža v r. 1992 už priamo zo štúdia pri Seine. Celý projekt nevznikol náhodou. Bol to ten správny moment, lebo Francúzi mali vtedy naozaj chuť spoznať nás - krajinu, ktorá dala svetu skladateľov Johanna Nepomuka Hummela, či Franza Schmidta, Luciu Popp, aj Editu Gruberovú a dosiahla, že slávni skladatelia Olivier Messaiën, či John Cage v úctyhodnom veku takmer 80-tich rokov, prijali pozvanie do Bratislavy. Mojimi hosťami boli po francúzsky hovoriaci slovenskí tvorcovia. A tak zo srdca Francúzska, tak pyšného na svoje výdobytky v tejto oblasti, Ensemble intercontemporain, či slávny Boulezov IRCAM (L'Ircam, Institut de Recherche et Coordination Acoustique/Musique  - Výskumný a koordinačný ústav pre akustiku a hudbu) - menujúc aspoň jeho piliere, znelo potom do éteru nespočetné množstvo starostlivo vybranej kvalitnej slovenskej hudby.

Moja predošlá cesta do Paríža ma zaviedla už z postu riaditeľky Slovenského inštitútu vo Viedni na vernisáž výstavy slovenskej gotiky Zlatom a ohňom do Múzea stredovekého umenia Cluny. Bol to jeden z najvýznamnejších projektov zahraničnej prezentácie Slovenska vôbec, ktorý som doviedla do štádia súhlasu oboch zmluvných strán na sklonku môjho pôsobenia na poste kultúrnej radkyne a riaditeľky Slovenského inštitútu v Paríži. To, čo kurátori Múzea stredovekého umenia Cluny dokázali s naším najdôležitejším kurátorom pre staré umenie, PhDr. Dušanom Buranom a Slovenskou národnou galériou v Paríži, bolo jedinečné a vysoko reprezentatívne. Repríza v inej podobe sa neskôr podarila v Ríme. Výstava slovenskej gotiky v Paríži trvala pol roka a Francúzi nám pozornosť opätovali výstavou Umenie a príroda stredovekej Európy na Bratislavskom hrade.

S obdivom som sa pozerala na Múzeum Cluny, ako je krásne vynovené a so svojimi zbierkami stredovekého umenia kraľuje v strede tohto skúšaného mesta. So smútkom som sa poprechádzala pri katedrále Notre Dame, vzpruhu som našla v Luxemburských záhradách, objavila som novú budovu Nadácie Louisa Vuittona, zameranú na prezentáciu súčasného umenia, pozrela som si novú filharmóniu a bola som sa nadýchnuť pri krásnej historickej opere. Paríž prekypuje umením. Špičkovými výstavami priam hýri a návštevníci pokojne čakajú na svoj vstup aj niekoľko hodín. V impozantnom Grand Palais som si prezrela diela výtvarníkov Henriho Toulousa-Lautreca a El Greca, v Musée d’Orsay vynikajúcu výstavu Degas  v opere, v Nadácii Louis Vuittona veľkolepé dielo architektky Charlotte Perriand, slávnej spolupracovníčky Le Corbusiera a veľmi vyhľadávanú výstavu Francisa Bacona v Centre Pompidou. Všade bol nových vzácnych skvostov týchto autorov, zozbieraných z celého sveta a od súkromných zberateľov. Pripomenuli mi desiatky úžasných retrospektív z minulosti.

Počas mojich štúdií a vyslaní som na koncerty chodila do Salle Pleyel a neskôr do hudobného mesta La Villette. Dnes práve v rámci La Villette vyrástla nová filharmónia francúzskeho architekta Jeana Nouvela. Francúzi už dávno túžili mať riadnu koncertnú sálu, sála Pleyel sa im nezdala dostatočná a hoci koncertný život bol vždy bohatý, plán bol jasný a vyústil v stavbu novej koncertnej siene. 

Mám v živej pamäti Elbphilharmonie z Hamburgu i dianie okolo neskutočného nárastu investovaných prostriedkov. Nová filharmónia v Paríži síce toľko prostriedkov nepotrebovala, ale vzbudzuje rôzne pocity. Nie je to obdiv na prvý pohľad, ako to bolo u Nemcov, Francúzi ju kritizujú a zatiaľ prijímajú rezervovane. Ale je typicky parížska. Chodí sa tam neformálne, naozaj za hudbou. Filharmónia je postavená na relatívne obmedzenom priestore, ale zvnútra poskytuje umeniu výborné podmienky - hlavne priestor, viacero sál a dobrú akustiku. Práve v mojom týždni prišla do Paríža slávna argentínska klaviristka Martha Argerich. S Japonkou Akane Sakai uviedli na 2 klavíroch Suitu Popoluška od Sergeja Prokofieva (v transkripcii Michaila Pletneva), s Američanom Stephenom Kovacevichom to bolo Mozartovo Andante s 5 variáciami pre 4-ručný klavír. Jej vycibrená, štýlovo absolútne bezkonkurenčná hra bola naozajstným zážitkom. Je to hviezda svetového mena, ktorá ostáva naplno sústredená na umenie. Jej sila je hlavne vnútorná. 

S veľkým očakávaním som išla do historickej opery Garnier na predstavenie La Traviaty Giuseppe Verdiho. Parížska opera oslávila v máji t.r. 350 rokov od založenia Académie royale de musique (Kráľovskej hudobnej akadémie) kráľom Ľudovítom XIV. Bola prvou stálou opernou scénou na svete. Poprezerala som si plafón pomaľovaný Marcom Chagallom a spomínala som na unikátne predstavenie opery Les Indes galantes Jeana Philippa Rameaua, ktoré som mohla sledovať pred rokmi a zanechalo vo mne celoživotný zážitok.

La Traviata stvárňuje príbeh prevzatý z jedného z najkrajších ľúbostných románov „Dáma s kaméliami“ od Alexandra Dumasa mladšieho, spracovaný libretistom Francescom Maria Piavem a skladateľským géniom Giuseppem Verdim do jedného z najväčších skvostov talianskej a aj svetovej opery. Predstavenie predchádzal chýr zaujímavej modernej inscenácie a bolo to jej posledné uvedenie v sérii. Žiaľ, práve v tento deň sa nepodarilo naštartovať techniku a predstavenie odznelo iba v polo-koncertnej verzii.

Škoda, lebo Austrálčan Simon Stone vzbudil svojím konceptom rozruch. Filozofia predstavenia je svieža, púta svojou myšlienkou, ktorou paroduje svet, unášaný paralelnou virtuálnou realitou. Vizuál tvorí veľká kocka, zaberajúca takmer celé javisko, osvetlená neónmi, prezentujúca reklamy, módne trendy, ale hlavne obrazovku počítača, na ktorej sa zobrazujú dialógy v duchu dnešných skrátených konverzácií. Do centra deja postavil Violettu, ktorá je hviezdou virtuálneho sveta, žije cez sms-ky, twitter, facebook a sociálne siete dnešného sveta. V koncertnej verzii sa však publikum muselo upokojiť s kockou a pár rekvizitami a vynaliezavosťou spevákov a zboru – patrí im za to vďaka a aj obdiv. A možno to bolo to najlepšie zo série predstavení – dianie nerušila výstredná réžia...

Hlavnú postavu opery, kurtizánu Violettu Valéry, ktorá sa zamiluje do Alfreda a na žiadosť jeho otca sa zriekne svojej lásky, lebo by mohla poškodiť Alfredovej sestre, stvárnila skvelá Češka Zuzana Marková. Výborne spievala a herecky improvizovala a spolu s ďalšími spevákmi zachránila predstavenie. Hudba bola najsilnejšou stránkou predstavenia. Orchester dirigoval hudobný riaditeľ Veľkého divadla vo Varšave Carlo Montanari. Traviata mala potrebnú dynamiku, hráči podali takmer bezchybné výkony. 

Paríž možno naozaj navštevovať každoročne a objavovať nielen nádherné bulváre, pamiatky, výstavy, ale najmä súčasnú architektúru, súčasný tanec a hudbu a popri nich aj perly klasického svetového umenia.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stačilo, štát nebude môcť minúť viac ako si naplánoval

Rezort financií chce výdavkové stropy.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Do Česka sa sťahuje ruská stredná trieda

Rusi u nás boli aj budú, ide o to, kto a prečo


Už ste čítali?