Slávnostný koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie v Slovenskej filharmónii

Autor: Viera Polakovičová | 22.11.2019 o 15:55 | Karma článku: 2,13 | Prečítané:  569x

Veľká ponuka podujatí k významnému sviatku na prvý pohľad nadchla. Série diskusií v médiách, na námestiach, konkurujúce si hudobné podujatia, politici a svedkovia doby na roztrhanie... 

Roztrieštenosť a aj isté predvolebné zneužitie priestoru bolo citeľné aj na slávnostných koncertoch. Koncert Slovenskej filharmónie a občianskeho združenia gesamtkunstwerk k 30. výročiu Nežnej revolúcie v deň výročia 17. novembra zaplnili abonenti série gesamtkunstwerk, filharmonické publikum a pozvaní hostia, medzi nimi svedkovia Nežnej revolúcie, či vzácne osobnosti disentu.

Dirigentom koncertu bol Peter Valentovič. Slúži mu ku cti, že sa ujal náročného umeleckého programu. Pod jeho vedením odviedli umelci vysoko profesionálny výkon. Zaujímavá bola nielen špičková interpretačná zostava umelcov a telies našej erbovej inštitúcie, ale aj dramaturgia. Siahla totiž po dielach, ktoré sa nemohli počas totality uvádzať a dokonca objednala nové dielo. Vďaka kultivovanosti filharmonického publika a dôvery, ktorú si Slovenská filharmónia a vedenie gesamtkunstwerk za roky vybudovali, sa sála aj pri takto zvolenom programe naplnila.

V prvej polovici to bola 8. symfónia, op. 64 zakladateľa slovenského symfonizmu Alexandra Moyzesa, nesúca podtitul 21.8.1968. Bol to autorov protest proti okupácii Československa, ktorý vzbudil nevôľu totality, partitúra musela byť skartovaná a až Nežná revolúcia vrátila dielo na pódiá. Moyzesova tvorba je rozkošatená a zasluhuje si náležitú pozornosť. Symfónie sú zrelé a vysoko profesionálne, sú zaznamenané v rozhlase a niektoré aj na zvukových nosičoch. 8. symfónia je technicky dobre zvládnutá kompozícia s mnohými zaujímavými úsekmi, predovšetkým s tými, kde cítiť drámu, bôľ a vzdor. Jej uvedenie v kontexte programu, poukazujúcom na neprávosti totality, bolo istým aktom rehabilitácie. Či však dielo oslovuje tak nástojčivo, ako mohlo vo svojej dobe, je otázne.

Veľkým zážitkom bola passacaglia Mystérium ducha z roku 1957 vtedy 49-ročného českého skladateľa Miloslava Kabeláča. Autor bol po dlhé roky vylúčený z verejného života kvôli židovskému pôvodu svojej manželky a aj pre progresívny kompozičný a v tej dobe neželaný prozápadný štýl, citeľný aj v jeho elektroakustickej hudbe. Nevdojak som myslela na slovenského skladateľa Petra Kolmana, ktorého stihol podobný osud a na dlhé roky sa zo slovenských kontextov musel vytratiť. Kabeláčovo Mystérium ducha je fascinujúce dielo. Má silný výrazový potenciál a v mnohom pripomína tvorbu Schnittkeho, Pärta, Kanchelliho, či Godára. Sugestívne bolo napätie a jeho sústavné narastanie, modalitou, rytmom a dynamikou docielený ostinátny bas a potom návrat v oblúku späť, pričom inštrumentácia bola krásne farebná a výraz umocňovali vibrácie nástrojov, hlavne sláčikov. Dielom Kabeláča vzdali organizátori úctu Novembru ako československej záležitosti. Slobodu sme si vybojovali spoločne, nežne, zamatovo, v Prahe, Bratislave a po celom vtedajšom Československu. Súdržnosť hlavne umeleckých kruhov a intelektuálov pretrvala a má tendenciu narastať.

Nepochybujem, že dielo svojím duchovným bohatstvom silne zasiahlo početné publikum, potlesk priam vybuchol po tom, čo ho dirigent elegantne položením paličky umožnil. Valentovič má totiž gestá, ktoré by mu závidel aj skúsený majster taktovky. Vie udržať napätie, dielo nechá doznieť a nedá možnosť publiku, aby ticho priskoro vyrušilo aplauzom.

Organizátori pripravovali tento koncert takmer 3 roky. Tak sa mohli sústrediť na významný umelecký akt – objednávku novej kompozície slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej a zostaviť dramaturgiu, ktorá nelákala ničím lacným, ani populárnym. Ľubica Čekovská si pre svoje nové dielo Liberté pre mezzosoprán, zbor a orchester vybrala texty Shakespearovho Sonetu č. 66 v preklade Anny Sedláčkovej a báseň Jána Strassera Láska a sloboda. Popri orchestri spoluúčinkoval Slovenský filharmonický zbor, ktorý pripravil zbormajster Jozef Chabroň a vynikajúca mezzosopranistka Terézia Kružliaková. Sonet č. 66 vyjadruje túžbu po smrti, po odchode zo života. Slovami básnika ...“zradné Zlo zbavuje väznené Dobro sily“.... A zbor nástojčivo burcuje, že „ľudí bez chyby hanebne potupili“, ,„že slobodu zobrala vrchnosť“... – až mrazí, aké sú slová anglického dramatika a básnika ešte aj po 400 rokoch pravdivé. Väčšinu textov sonetu interpretuje zbor. A robí to skvele, je mu rozumieť, je úderný a mohutný. Pôsobivý bol krátky okamih, kedy orchester a zbor akoby šepotom štrngali kľúčami, aby si tak pripomenuli nežnosť spred 30 rokov. V básni Láska a sloboda si Ján Štrasser kladie otázku, či ešte slobodu máme. Skladateľka ju vkladá do úst sólistke. A tak vedú dialóg – zbor so Shakespearovými textami a sólistka so Štrasserovými.

Čekovská napísala hlboko apelatívne dielo, hutné svojou faktúrou a silné výpoveďou. Skladateľské majstrovstvo sa jej nedá uprieť. To, čo mi chýbalo, bola neha okamihu. Celé dielo je silná a z hľadiska dynamiky mohutná dráma, ktorej základom je dialóg sólistu so zborom, podporovaný orchestrom. Sóla sú v centre tejto drámy a v tomto kontexte je aj výber sólistky skvelý - Terézia Kružliaková je akoby stelesnením lásky a pokory. Škoda však, že jej sóla zanikali. Iba veľmi zriedkavo totiž má sólistka možnosť spievať tak, aby jej zvučný, nosný a krásny mezzosoprán neprehlušovali zbor a orchester. Čekovská je umná autorka a má skúsenosť s operou a  ľudským hlasom a asi to práve takto chcela. Dielo malo ťah, úpenlivo drásalo a verbovalo za slobodu. Spolu so Štrasserom sa autorka sa pýta, Láska a sloboda? Ak ju máme, ako s ňou nakladáme?

Každý má svoju odpoveď a je dobré, že tie stovky návštevníkov plnej sály Slovenskej filharmónie, ktorí si potichu, bez prejavov, ale v hlbokej ľudskej súdržnosti pripomenuli Nežnú revolúciu, prišli za umením, lebo práve umelci boli pilierom Nežnej revolúcie a spolu s nimi sme vtedy dospeli k slobode.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stačilo, štát nebude môcť minúť viac ako si naplánoval

Rezort financií chce výdavkové stropy.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Do Česka sa sťahuje ruská stredná trieda

Rusi u nás boli aj budú, ide o to, kto a prečo


Už ste čítali?