Gerontiov sen a skvelý James Judd

Autor: Viera Polakovičová | 11.12.2019 o 10:11 | Karma článku: 1,07 | Prečítané:  292x

Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor s trojicou anglických sólistov a pod vedením šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Jamesa Judda uviedli 5. a 6. 12. vokálno-inštrumentálne dielo Edwarda Elgara Gerontiov sen.

James Judd je ako šéfdirigent Slovenskej filharmónie vzácny, a to aj z hľadiska výberu diel, ktoré uvádza. Už dnes, iba po necelom 2,5-ročnom období pôsobenia vo funkcii, môžeme menovať celý rad skladieb, ktoré v našom stredoeurópskom priestore neznejú takmer vôbec a čo je ešte cennejšie – aj rad slovenských skladieb, ktoré s chuťou a porozumením prijal do programu abonentných koncertov.

Pravdaže, všetko, čo je neznáme, naráža na nedôveru a výsledkom je nenaplnená sála! A to aj napriek tomu, že konzervatívnejší a na rýdzu klasiku orientovaní poslucháči, majú svoj vlastný cyklus a hlavné dvojice abonentných koncertov sú dramaturgicky vyvážené opočúvanou klasikou na strane jednej a menej známymi opusmi na strane druhej. Judd zaradil Elgara do sezóny nejedenkrát, takže popri jeho známejšom husľovom, či veľmi obľúbenom violončelovom koncerte sa filharmonickí návštevníci stretávajú aj s perlami, akou bol aj Gerontiov sen minulý týždeň. Treba uznať, organizátori cez média a sociálne siete náruživo vysvetľovali, pozývali, informovali, propagovali, sľubovali zážitok, ale všetko bolo márne. Elgar a jeho nádherné oratórium nelákalo. Navštívila som štvrtkový koncert. Sála však bola naplnená azda iba do troch pätín. Tí ale, ktorí prišli, zažili nevídaný, naozaj jedinečný koncert. Gerontiov sen bol v Slovenskej filharmónii už po druhýkrát. Odznel po 19 rokoch.

Uvedenie bolo vysoko profesionálne. Orchester aj zbor boli tvárne a zdalo sa, že reagujú aj na najjemnejší podnet dirigenta. Judd nemá asistenta, hráči sa sťažujú, že nemajú dostatok skúšok, a preto si o to viac cením ich výkon. Pýtam sa však  -  ako to, že Symfonický orchester Slovenského rozhlasu s likvidačne zredukovaným orchestrom disponuje šéfdirigentom, aj dirigentom? A erbová inštitúcia, ktorá napĺňa vysokú ambíciu pozývať na spoluprácu renomovaných zahraničných dirigentov, druhého dirigenta nemá. Postrádam v tom logiku, aj rovnováhu.

James Judd je majstrom taktovky veľkých vokálno-inštrumentálnych diel. Potvrdil to nejeden raz a bude mať, našťastie, možnosť urobiť tak ešte dva razy v druhej polovici tejto koncertnej sezóny. A potom skončí. Prečo? To sme sa zatiaľ nedozvedeli. Bude to iba po 3-ročnom angažmán. 

Je kvalitným šéfdirigentom, treba ho počúvať, vnímať, podriadiť sa mu a spolu s ním rásť. Platí to o filharmónii ako celku, nielen o orchestri. Lebo stačí sa mu prizerať, ako sa „prihovára“ zboru. A špeciálne pri spomínanom Elgarovi to bolo vidieť.

Vnímajúc Gernotiov sen mi v mysli prebleskli zážitky z Anglicka. Desiatky zborov, detí, dospelých, ušľachtilé hobby a rozspievané domy, chrámy, školy. Tá anglická tradícia je veľmi citeľná aj v Elgarovom diele. A ono akoby bytostne k Juddovi patrilo, ovládal skvele pripravený zbor rovnako, ako orchester. Podľa slov manažérky zboru Mariany Kuškovej išlo o náročnú jazykovú, aj umeleckú prípravu. Výsledok, ktorý vzišiel z vedenia Nemcom Thomasom Langom z Viedenskej štátnej opery, bol naozaj veľmi kvalitný. Nestáva sa často, že zboru rozumieť dokonca aj v starej angličtine (ťažkej aj pre tých, čo jazyk ovládajú dokonale), latinské úseky poézie boli taktiež zrozumiteľné.

Spriaznenosť dirigenta a zboru a skladateľská prepracovanosť boli silné v a capela úsekoch skladby. Pianissimá, ten nebeský zvuk sa niesol vo svojej nádhere a zriedkavosti a bol akýmsi základom celej kompozície.

Gerontiov sen je vyše 135 minút trvajúci opus. Gerontius - z gréčtiny starý muž - zomiera a jeho duša prechádza na druhý svet do očistca. Elgar siahol po básni kardinála, dnes už svätorečeného Johna Henryho Newmana. Ide o nádherný text, ktorý ho zaujal už desať rokov predtým, ako dielo v roku 1900 skomponoval. A fascinuje azda všetkých milovníkov poézie, a to bez ohľadu na to, či im je duchovno, alebo katolícka doktrína blízka. Text v starej angličtine je plný hudby. A kompozícia je pokorná, ale aj dramatická zároveň, plná kontrastov, krásy netušeného, neobjaveného. V diele je veľa nežnosti a krehkosti, premyslene graduje. Je to dráma - veď skon a to, čo je potom a o čom nikto z nás nevie, iba tuší alebo verí, to je veľká dráma. Odvíja sa vo svojej vnútornej podstate. Partitúra je farebná, hrá veľký romantický orchester a spieva veľký zbor. Ale potenciál je najmä v sile slova – v máloktorej skladbe starého kontinentu má slovo takú výnimočnú úlohu.

Dielo má dve časti – v tej prvej Gerontius zomiera. Je tichá, iba miestami sa zvlnia emócie a pripomenie neistotu budúcnosti. Zbor je tlmočníkom dobra, v prvej časti predstavuje anjelov, či pomocníkov, ktorí sú Gerontiovými priateľmi, v druhej aj démonov, t.z. padlých anjelov, A hudobná línia stavia na hlavnom hrdinovi – Gerontiovi v prvej časti a jeho Duši v časti druhej, vynikajúco stvárnenými anglickým tenoristom Tobym Spencem. Druhým pilierom je jeho Anjel strážny. Túto úlohu rovnako perfektne spievala renomovaná, údajne zdravotne indisponovaná Angličanka, mezzosopranistka Sara Fulgoni. Duet anjela a duše, zaberajúci podstatný priestor druhej časti diela, odohrávajúcej sa na druhom svete cestou do očistca, je silným, hlboko krásnym eposom sám o sebe. O indispozícii nebolo ani reči... Tretím sólistom v dvoch rolách bol barytonista Andrew Foster-Williams. Spieval kňaza v prvej časti a Anjela agónie v časti druhej. Vynikol priezračným kovovým hlasom a dôstojným výrazom obsahu diela. Všetci traja sólisti boli naozaj špičkoví a dobre, že to boli Angličania. Lebo sen znel autenticky.

Skladateľ považoval Gerontiov sen za svoje najlepšie dielo. Vzniklo na objednávku festivalu v Birminghame, ktorý ho aj uviedol. Úspech sa však dostavil až o rok neskôr, a to v nemeckom Düsseldorfe a potom sa dielo rozletelo do sveta a znie hlavne v anglicky hovoriacich krajinách dodnes.

Elgar bol úžasným znalcom kompozičného majstrovstva a hlasu, možností jeho zosúladenia so zborom a orchestrom, takže niet miesta, kde by sa telesá so sólistami dostali do konfliktu. Naopak, všetku smeruje do jednoliateho celku. Je to silné romantické dielo. Kritika konštatovala, že vychádzal aj z nemeckých vzorov Wagnera, či Liszta. Zaznamenala som aj janáčkovský realizmus, výkriky, vášne, akoby znela ľudská vrava. Elgar má však predovšetkým silný individuálny jazyk.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prioritou bola len na papieri. Ako vláda riešila klimatickú zmenu

Skutočnou prioritou končiacej vlády klíma nebola.


Už ste čítali?