Riaditeľ Theater an der Wien Roland Geyer ponuku prijal a poľská národná opera uzrela svetlo sveta v koprodukcii viedenského divadla s Národným divadlom vo Varšave na sklonku roka vlani. Vo Viedni znela opera počas 6 večerov (navštívila som predstavenie 22.12.), Varšava pripravuje premiéru na 11. február.
Hudobná verejnosť si vlani pripomenula 200. výročie skladateľa 19. storočia Stanisława Moniuszka, ktorý vošiel do dejín ako tvorca poľskej národnej opery Halka. Po prvých neveľmi úspešných uvedeniach vo Viľniuse v r. 1848 a 1854 sa táto opera dočkala podľa Poliakov skutočnej premiéry o dve dejstva rozšírená v roku 1858 vo Varšave a odvtedy je trvale prítomná na poľských javiskách. Vďaka Halke získal autor post šéfdirigenta Národnej opery vo Varšave (Teatr Wielki), kde potom 15 rokov dirigoval, o.i. aj svoje ďalšie diela. Tie sa stali symbolom poľskej národnej identity.
Moniuszko pochádzal z Ubiela neďaleko Minska, študoval v Berlíne, žil vo Viľniuse a neskôr vo Varšave. Jeho matka mala poľsko-maďarsko-arménsky pôvod.
Skladateľ čerpal z tradície, v ktorej vyrastal - litovskej, poľskej, ukrajinskej, či bieloruskej. V opere sa objavujú tradičné tance týchto kultúr, ale hudobný jazyk je moderný a európsky.
Libreto vytvoril básnik Włodzimierz Wolski ako sociálnu drámu, znázorňujúcu feudálne pomery na príbehu lásky pána k jednoduchému dievčaťu, poddanej. Dráma znázorňuje nezmieriteľné rozdiely medzi spoločenskými vrstvami. Šľachtic Janusz miluje Halku, sľubuje jej spoločný život, ale ani skutočnosť, že s ním Halka čaká dieťa, nepreváži nad nezmieriteľnosťou statusu milencov. Goralku Halku úprimne miluje Januszov poddaný Jentok. Aby konečne pochopila, že si ju Janusz nevezme, zoberie ju Jontek na jeho svadbu. Halka však ostáva verná, Januszovi odpúšťa a berie si život.
Vo viedenskej inscenácii presunuli tvorcovia dej do 20. storočia, do rámca socialistického hotela do Zakopaného. Defiluje elita 70-tych rokov a gýč. Kostýmy sú autorstvom Francúzky Dorothée Roqueplo, prevláda strieborná a biela farba. V tvorivom téme je aj hviezdny slovenský scénograf Boris Kudlička. Vytvoril umný rámec hotela v podobe kovovej konštrukcie, naznačil prírodu. Tvorcovia bohato využili točňu na okamžitý presun deja, točila sa však neustále, čo príliuš zahusťovalo scénu a akciu. Ocenila som, že tradičná hudba a tanec odzneli náznakovo. Tomasz Wygoda výborne zapasoval tance do rámca modernej Halky.
Sólistickému obsadeniu dominovali traja protagonisti – svetová hviezda, tenorista Piotr Beczała ako Jontek, rovnako žiadaný poľský basbarytonista Tomasz Konieczny v postave Janusza a v recenzovanom predstavení v role Halky vynikajúca poľská sólistka Ewa Vesin. Spievalo sa po poľsky a k dispozícii boli titulky v nemčine.
Obaja mužskí protagonisti boli pilierom inscenácie. Beczała prežiaril svoj výkon veľkým porozumením textu a hudbe. Konieczny bol výborným speváckym, aj hereckým partnerom. A Halka v podaní Poľky Ewy Vesin? Divadlu sa podarilo získať túto vynikajúcu sopranistku tesne pred predstavením, aby „zaskočila“ za náhle indisponovanú sólistku, Američanku Corinne Winters. Našťastie, už bola v procese skúšania opery pre Varšavu. Vynikajúca speváčka s obrovským potenciálom.
Najsilnejším článkom produkcie bola hudba - sólisti, skvelý dirigent Łukasz Borowicz s Rozhlasovým orchestrom ORF a vynikajúcim Zborom Arnolda Schönberga v naštudovaní Erwinom Ortnerom. Vrcholom diela sú dramatické scény, keď sa Jontek snaží Halku získať a presvedčiť o pravde a zrade Janusza, keď ospevuje prírodu alebo scéna Halky v 2. dejstve a dramatický výstup nosného tria Vesin - Beczała - Konieczny. V ďalších postavách sa na dobrej úrovni prezentovali členka mladých sólistov Theater an der Wien, Poľka Natalia Kawałek a skvelý ruský basista Alexey Tikhomirov ako Stolnik.
Pravým víťazom drámy je Halka a jej sila v odpúšťaní – núka sa prirovnanie k Margaréte vo Faustovi, Jenůfe v opere Její pastorkyně alebo Katrene v Krútňave.
Dejiny hudobnej vedy dokumentujú európsku tradíciu na príkladoch tvorcov Talianska, Francúzska a Nemecka. O slovanskej hudbe, mimo ruskej a českej, sa zmieňujú akoby okrajovo. Keď však počúvame Moniuszka, vnímame nielen jeho originalitu a skvelú skladateľskú zručnosť, ale aj profesionalitu a spôsob kompozície, aký obdivujeme u romantikov, či veristov západnej Európy.
Nasledovaniahodný čin Piotra Beczału!
