Po Eugenovi Oneginovi, kde účinkoval Slovenský filharmonický zbor a Carmen s novou členkou viedenského sólistického ansámblu Slávkou Zámečníkovou, je to v poradí tretie dielo, kde je výrazný slovenský prvok – sólistka účinkuje v mimoriadne náročnej, dôležitej hlavnej postave budúcej cisárovny Poppey. Debutovala aj ďalšia Slovenka - Katarína Porubanová.
Sezónu má jej nový riaditeľ Bogdan Roščić pevne v rukách. Sám v tradičných matiné opery uvádza a ukazuje, že sa chce venovať kmeňovému repertoáru, ale aj súčasnej opere a touto premiérou dokonca odštartoval oblasť, ktorá historicky nebola predmetom záujmu Domu na Ringu – postupne odznejú až tri opery benátskeho barokového majstra, ktorému svet už 400 rokov vďačí za operu ako hudobný žáner - popri L´incoronazione di Poppea to bude L'Orfeo a Il ritorno d'Ulisse in patria.
Viedenská štátna opera uviedla Korunováciu Poppey iba raz - premiéra bola v roku 1963, a to zásluhou Herberta von Karajana. Nasledovalo iba 20 repríz. Bolo to, pravdaže, ešte s modernými nástrojmi.
Korunovácia Poppey v novom viedenskom prevedení je koprodukciou s festivalom Salzburger Festspiele, kde odznela v roku 2018 s renomovaným súborom starej hudby Les Arts florissants a dirigentom Williamom Christi.
Korunovácia Poppey sa považuje za prvé dielo svojho druhu. Nesie všetky znaky svojho obdobia – monódia vystriedala renesančnú polyfóniu, na javisko sa dostáva dráma. Vážnu úlohu zohrávajú dialógy v podobe recitatívov a sú to v zaujímavý celok zoradené hudobné čísla, často od niekoľkých autorov, akejsi tvorivej dielne. Také boli dobové zvyklosti. Aj najznámejšia, úchvatná záverečná ária zaľúbenej dvojice Neroneho a Poppey Pur ti miro, sa pripisuje inému autorovi.
Skladateľ skomponoval túto operu krátko pred smrťou. Keďže sa zachovali iba dva odpisy partitúry, jeden v Neapole, druhý v Benátkach, inscenátori zvyčajne siahnu po jednom z nich alebo kombinácii. Táto opera žije celé stáročia, ale jej skutočná renesancia nastala v 20. storočí pri objavovaní tzv. starej hudby v jeho druhej polovici. Jej špecifiká ju predurčujú na interpretáciu súbormi starej hudby, v ich kreovaní, pestovaní a výskume nezaostáva ostatných 50 rokov ani Slovensko. Lídrami však boli Anglicko a Holandsko. A Rakúsko, vďaka veľkej osobnosti Nicolasa Harnoncourta a jeho súboru Concentus musicus, si na dobových nástrojoch vytvorilo vlastný zvukový ideál už v 50-tych rokoch!.
Tvorcovia pristúpili k interpretácii v trojnásobnom nástrojovom obsadení, predpokladajú totiž, že aj pri premiére v roku 1643, bol orchester veľký a opera na Ringu potrebuje tiež sýty zvuk. Na aktuálnej premiére spievali operní speváci, ktorí majú skúsenosť s klasickým repertoárom a aj špecialisti na starú hudbu a kastráti.
Práve výber Korunovácie Poppey naznačuje snahu Roščića priniesť novú a v každom smere kvalitnú a zaujímavú dramaturgiu, ale aj oprieť sa o kvalitu vytvorenú desiatkami rokov skúmania v celej Európe. Po prvýkrát si na miesto Viedenských filharmonikov v opere sadli členovia iného orchestra. Taktovku držal v ruke skvelý expert na starú hudbu, vynikajúci Katalánec Pablo Heras-Casado. Vysvetľoval, čo znalci starej hudby dobre vedia, že v historických partitúrach nie je všetko zapísané a v prípade Korunovácie Poppey sú to iba dve línie, melódia a generálny bas - to znamená akúsi basovú líniu zhmotnenú vo zvuku čembala, violy da gamba či lutny, pričom všetky ostatné tóny sú vecou improvizácie. Existujú stovky traktátov a návodov na ich vytvorenie v zmysle tzv. poučenej interpretácie. Concentus musicus má svoj vlastný štýl, operu nahral už v minulosti.
Prebratá inscenácia zo Salzburgu má základ v réžii a scéne belgického tvorcu Jana Lauwersa, ktorý po prvýkrát režíroval operu. Vychádzajúc z modernej a silnej tradície tanečného umenia v rodných Antverpách zapojil režisér tanečníkov mohutne aj do tejto inscenácie. V navrhnutej scéne možno cítiť aj výtvarnú tradíciu holandského baroka a v istom zmysle obrazového a fotografického riešenia príbehu či príbehov. Vyznieva však ako šum, kulisa, či bezhraničné blúznenie, ktoré divák môže, ale nemusí vnímať – a po istej dobe aj prestane.
Živé predstavenie malo svoj pulz – to je to, čo v starej hudbe musí byť a okolo čoho sú improvizované a na každom predstavení trochu iné ornamenty, trilky a iné ozdôbky - všetko s cieľom vykresliť a vyrozprávať. Ako hudobný tvar bolo dielo zomknuté a krásne. Ako divadlo to bol v istom zmysle improvizovaný, jemný chaos. Sólisti mali možnosť kreovať postavy v súlade so zásadnou líniou režiséra.
A tak, ako to predpísal Monteverdi, Neroneho spievala žena – fenomenálna mezzosopranistka Američanka Kate Lindsey. Bola mladíkom, ktorý využije každú príležitosť na zábavu. Cisár Nero, ktorý je v jadre príbehu (v taliančine Nerone) matku zabil a zabije aj súčasnú manželku a neskôr, keď Poppea čaká jeho druhé dieťa, zašliapne ju. To, našťastie, v librete opery nie je. Tam je milovníkom a celá dráma je o tom, ako ho vládnutiachtivá Poppea donúti, aby primäl k samovražde filozofa Senecu, hlavného kritika nemravnosti, ako Nerone pošle manželku do vyhnanstva a ešte v ten deň sa s Poppeou ožení. Chvíľami sa zdá byť nezbedným mladíkom, ale všetky scény okolo ukazujú, že je iba bezohľadným vrahom. Speváckym výkonom sa Kate Líndsey zapisuje do análov Viedne a opernej histórie.
To isté platí aj na Slávku Zámečníkovú. Raketová kariéra tejto talentovanej, inteligentnej a pracovitej mladej dámy zo Slovenska sa stvárnením Poppey posúva ďalej. A to predovšetkým preto, že odkrýva tajomstvá barokovej hudby tak prirodzene, akoby spievala Mozarta. Podotýkam, že v čase jej pôsobenia v Štátnej opere Berlíne naštudoval súbor toto dielo a mohla mať priamu skúsenosť. Ale byť na pódiu v hlavnej úlohe, kde celá dráma je na pleciach niekoľkých sólistov a kde je jednou z tých najdôležitejších, tam preveruje kvalitu rad kritikov a aj publikum. To druhé vybuchlo po skončení v entuziastický potlesk. To jej patrilo. A patrilo to aj ďalším, z ktorých okrem Kate Lindsey spomeniem aspoň Willarda Whita. A kritika síce nebola jednonázorová, ale mienkotvorné médiá nešetrili ováciami.
Slávka Zámečníková si zobrala z pokynov režiséra to kľúčové – vytvoriť normálny príbeh milujúcej dvojice so skrytým alebo otvoreným úmyslom prevziať moc. Spievať nádhernú hudbu a hrať prefíkanú, všetkými ženskými a intelektuálnymi zbraňami bojujúcu Poppeu, dokázala Slávka Zámečníková na tej najvyššej úrovni. Spievala rovným tónom, do hlasu dávala všetok cit, vášeň, ale aj chladný pokoj, ktorý pri zdolávaní Neroneho potrebovala. Z predstavenia nevyčnieva, ale je spolu s Lindsey jeho osou a základom. Exceluje spevácky, aj herecky. Je sošná a v jej speve je vrúcnosť a farbou vytvára nuancy, ktoré vzbudzujú pozornosť a vťahujú do deja, akokoľvek komplikovaného. Zaspí priamo na pódiu, aby bola centrálnou súčasťou obrazu – lebo režisér miluje obrazy a defilujú neustále. A na ich podklade hrajú aj tanečníci ich vlastné príbehy, príbehy benátskeho karnevalu.
V Dome na Ringu debutovala aj mezzosopranistka Katarina Porubanova ako Amorino II. Rodáčka z Dubnice nad Váhom je od aktuálnej umeleckej sezóny členkou Zborovej akadémie Viedenskej štátnej opery. Svieži zjav s pekným timbrom pútala čerstvá bakalárka VŠMU speváckym výkonom a herectvom spolu s ďalšími kolegyňami v postavách Amora a Amorina I pri veselom výjave do deja zasahujúcich Bôžikov lásky.
Prílišný chaos na javisku zvýrazňoval aj historický čas v podobe neustáleho, až do tranzu tancujúceho sólistu. Striedali sa niekoľkí a tiež vo výslednej výtvarnej podobe improvizovali.
Monteverdi je veľkou témou Viedenskej štátnej opery. A Slávka Zámečníková má výnimočnú úlohu. Concentus musicus je v trochu vyvýšenej orchestrálnej jame. Režisér udáva základný tón a emóciu a ostatné necháva na umelcov. S dirigentom si však dobre rozumie a ten sa stáva nositeľom jeho ideí. Výsledok je výtvarne lahodný, ale iba pre tých, ktorí sú fyzicky prítomní na predstavení. Pretože na scéne je veľa sexu, vulgárností, extázy a pohľad na detaily vlastne nie je možný. (Naopak asi v streame.) Hudobne je to však mimoriadny zážitok.
Časť recenzie odznela na Rádiu Devín 25.5.2021. Hudobná ukážka je z úvodného matiné k premiére.
https://devin.rtvs.sk/clanky/reflexia-a-kritika/257710/recenzia-opery-viedenska-korunovacia-poppey
Link na úvodné matiné: https://www.youtube.com/watch?v=4EYMBSFqxRE
Link na predstavenie: https://play.wiener-staatsoper.at/
