Že usporiadať koncert je obrovské umenie a môže byť akokoľvek unikátny, 60% prípravných prác sa musí týkať jeho propagácie, vedia asi všetci, ktorí takúto neľahkú prácu robia. Veľmi túžim vedieť, prečo prišlo na koncert jedinečného súboru Quasars vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu s kapacitou vyše 500 miest iba 30 hostí?
Kvôli repertoáru? V iných európskych krajinách je hudba 20. a 21. storočia úplne bežná. Kvôli paralelnému prestížnemu koncertu Rakúskeho kultúrneho fóra? Dátumu? Alebo je to preto, že koncert získal veľkú podporu partnerov a organizátor vlastne ani nie je nútený získavať zdroje z predaja lístkov. Prvoradá je totiž udalosť – fotografie a hlavne nahrávka – tá bola a ostane vzácnym dokumentom, na základe ktorého sa bude dať robiť ďalší domáci a zahraničný manažment. Ten koncert mal mať plnú sálu!
Ale poďme k skvele vymyslenému programu súboru Quasars, ktorý dirigoval jeho obdivuhodný umelecký vedúci, vynikajúci dirigent a klavirista Ivan Buffa. Vybral slovenskú, litovskú, francúzsku a americkú hudbu. Úvod s dobre známou Musicou slovacou Ilju Zeljenku mal zarámovať ďalšie, prevažne meditatívne diela – poetickú a ukľudňujúcu Áriu pre sláčikové nástroje Litovky Juste Janulyté, ktorá odznela v slovenskej premiére a Lachrymae pre altovú flautu a sláčikové kvinteto francúzskej skladateľskej ikony Tristana Muraila.
Janulyté komponuje svoje predstavy vizuálnych vnemov. Sú to nesmierne poetické akustické metafory. Pod kvalitnú interpretáciu sa podpísal vynikajúci prvý huslista, Dán Michael Germer.
Dielo Tristana Muraila s názvom Lachrymae (v slovenčine slzy, náreky) pre altovú flautu a sláčikové kvarteto hral súbor Quasars so svojím novým členom, brilantným americkým sólistom na altovú flautu Ericom Lambom.
Murail je jedným z najznámejších francúzskych skladateľov a bez poznania jeho hudby možno ťažko pochopiť dianie v hudbe 20. storočia. Pripisuje sa mu objav špeciálnej sonority zahrňujúcej elektronickú hudbu, svetlá zvukov a farebnosť, tzv. spektrálnu analýzu. V programe, žiaľ, nebola ani zmienka o autorovi.
V mozaike večera súladili diela Janulyté a Muraila špeciálnou poetikou. Do toho rámca zapadla aj svetová premiéra diela Arkádia pre basovú flautu a sláčikový orchester, podľa ktorého bol celý koncert pomenovaný, od slovensko-nemeckej skladateľky Viery Janárčekovej.
Bola to objednávka súboru k významnému životnému jubileu v Nemecku a na Slovensku vysoko uznávanej autorky. Rovesníčka Juraja Beneša a Juraja Hatríka, žije takmer v plnej sile v nemeckom Bambergu, kde pred desiatimi rokmi dostala ročné štátne štipendium "Villa Concordia“ a rozhodla sa v tomto krásnom kultúrnom prostredí naďalej zostať. Predtým žila v okolí Frankfurtu nad Mohanom a za 50 rokov, odkedy opustila bývalé Československo, sa tvrdou prácou slobodnej umelkyne vypracovala na úroveň medzinárodne akceptovaných tvorcov. K radu ocenení jej vlani pribudla prestížna Cena E.T.A Hoffmanna, ktoru udeľuje mesto Bamberg. Po prvýkrát ju dostala umelkyňa so zahraničnými koreňmi.
Mala som možnosť pobudnúť dlhšie so skladateľkou v predvečer jej premiéry a časť z neho sme strávili prehliadaním partitúry Arkádie. Ten úhľadný rukopis s množstvom cenných, krasopisne napísaných usmernení pre interpreta, mi pripomenul grafické partitúry Johna Cagea...
Janárčekovej jazyk má štruktúrovaný základ a podľa slov nemeckej kritiky je jedinečný. Arkádia má zázračný ťah, znejú sugestívne tóny inšpirujúcej basovej flauty a do nich sa prepletajú sláčiky či dychy, ale nie hociako a už vobec nie aleatoricky. Hudba je prekomponovaná na najmenších detailov a sama umelkyňa ju predtým, ako ju odskúša a vypočuje si na konkrétnom nástroji, zapíše do posledných odtienkov. Autorka je známa svojimi experimentmi so zvukovými farbami, hľadaním konkrétneho zvuku, akéhosi kompromisu medzi šumom a tónom. Nemecká kritika porovnáva jej dielo so spektrálnou hudbou.
Zaujal ma aj všetko poháňajúci a narúšajúci rytmus, údery na nástroje, ktoré bezhranične variuje, ale hlavne vnútorné napätie a drive. Skladateľka uvádza, že...“ záblesky alikvotných tónov a tieňohry sláčikov od sul tasto do sul ponticello nesú voľne plachtiacu basovú flautu a zároveň ju modelujú.“ .A ďalej: „..Elementárne impulzy sa postupne zhlukujú po pohyblivých štruktúr, raz kulminujúcich, raz kolabujúcich...“ Už z tohto sa dá tušiť aj poetický talent skladateľky.
Viera Janárčeková bola na koncerte hlavným hosťom. Ivan Buffa jej hudbe skvele rozumie. Spolupracujú už 16 rokov, skladateľka súbor inšpiruje a vo svojich takmer 80-tich rokoch vyžaruje toľko energie, sily a vôle, že sa už teraz možno tešiť na jej ďalšie tvorivé činy. S energiou šesťdesiatničky a aj s výsledkami tvorby porovnateľnými so svetovými špičkami, je pýchou Slovenskej republiky, ku ktorej sa rada hlási a ako mi prezradila, má pochodené takmer všetky naše kopce a každý rok pridáva ďalšie.
Ďalším pútačom koncertu bola hudba z baletu Američana Aarona Coplanda Apalačský prameň, suita pre 13 nástrojov. Je to nádherné dielo, vzdávajúce úctu slávnej americkej tanečnici Marthe Graham a súbor Quasars – čo v preklade znamená niečo ako hviezdny rádiový zdroj – ukázal svoje majstrovstvo aj v tejto pôvabnej kompozícii.
Recenzia odznela na Rádiu Devín:
https://devin.rtvs.sk/clanky/reflexia-a-kritika/261730/recenzia-koncertu-arkadia
